Publikace

Autor: Henrieta Tulejová, Barbora Babálová, Barbara Baloghová, Marek Tomka

Datum: 24. 9. 2026

Porovnanie DRG úhrad slovenských a českých nemocníc a ich vplyv na čakačky a efektívnosť nemocničnej starostlivosti

 

Chýbajú nemocniciam peniaze alebo nedostatočne využívajú kapacity lekárov a prístrojov? Treba pridávať ďalšie zdroje alebo aj hľadať spôsoby znižovania nákladov?

Slovenské nemocnice a pacienti sa nachádzajú v paradoxnej situácii. Do zdravotníctva prúdi historicky najviac peňazí a výdavky zdravotných poisťovní na ústavnú starostlivosť vzrástli za krátke obdobie o 40 %. Napriek tomu dlhy štátnych nemocníc ďalej rastú a pacienti na niektoré plánované výkony (alebo inovatívne lieky či ambulantné výkony) čakajú mesiace až roky. 
Často sa ako vysvetlenie uvádza, že nemocnice dostávajú za svoju starostlivosť príliš nízke úhrady. Je to však naozaj hlavný a jediný problém?

V tejto publikácii porovnávame slovenské a české DRG úhrady za konkrétne skupiny hospitalizovaných pacientov. Zamerali sme sa na viaceré odbornosti s veľkým počtom pacientov – od neurológie, kardiológie cez brušnú chirurgiu, urológiu, jednodňové výkony až po výmeny bedrových a kolenných kĺbov, pôrody a starostlivosť o novorodencov. 
Výsledok ukazuje, že slovenské DRG úhrady sú vo významnej časti analyzovanej starostlivosti vyššie alebo porovnateľné ako v Česku. Platí to napríklad pre kardiológiu, výmeny kĺbov, pôrody či starostlivosť o novorodencov. Naopak, pri jednodňovej chirurgii sú slovenské úhrady prevažne o 10–30 % nižšie a práve tu bude potrebné nastavenie úhrad ďalej upravovať. 

Analýza tak otvára inú otázku: ak za porovnateľného pacienta platíme v niektorých prípadoch rovnako alebo viac ako v Česku, ktoré má porovnateľné mzdy i náklady na nákup liekov a materiálu, prečo sa slovenské nemocnice napriek tomu naďalej zadlžujú a pacienti čakajú? 
Odpoveď súvisí nielen s výškou úhrad, ale aj s nákladmi a produktivitou nemocníc. Veľký počet oddelení a akútnych lôžok v nemocniciach, suboptimálne využívané personálne kapacity či nedostatočné využívanie operačných sál, lôžok a ďalšej techniky zvyšujú priemerné náklady na jedného pacienta. Snaha o vyššiu produktivitu by mala viesť k tomu, že s personálom, ktorý máme a ktorý je v niektorých prípadoch lepšie odmeňovaný ako v ČR, dokážeme bezpečne odoperovať a liečiť viac pacientov. 
To je dôležité aj pre rozpočet zdravotníctva. Nemôžeme donekonečna zvyšovať odmeňovanie nemocníc a personálne náklady bez toho, aby sa to premietlo do lepšej dostupnosti a výsledkov pre pacientov. Ak rovnaký objem peňazí spotrebujeme na drahšiu liečbu menšieho počtu pacientov, zostáva menej zdrojov na ďalších pacientov – či už čakajúcich na operáciu, potrebujúcich ambulantnú starostlivosť alebo inovatívnu farmakoterapiu či materiál. 

Naša zjednodušená simulácia ukazuje, že pri nastavení DRG úhrad v porovnateľnej výške ako v ČR by bolo možné pri rovnakom objeme peňazí liečiť približne o 8 600 kardiologických pacientov a vykonať približne o 800 operácií bedrových a kolenných kĺbov viac ročne. Uvoľnené zdroje by pritom bolo možné využiť aj v iných oblastiach, kde dnes zdroje na potrebnú starostlivosť chýbajú. 
Porovnanie zároveň ukazuje, že nejde iba o výšku úhrad. Dôležité je aj to, ako presne DRG systém odráža reálne náklady a ako motivuje nemocnice k efektívnemu poskytovaniu starostlivosti. Slovenský systém stále vychádza z lokalizácie nemeckého DRG spred viac ako 15 rokov, hoci medicína sa odvtedy výrazne zmenila. Potrebujeme preto jeho pravidelnú aktualizáciu a lepšie zohľadnenie nákladov na nové liečebné postupy či jednodňovú chirurgiu. 

Publikácia preto prináša konkrétne odporúčania v piatich oblastiach: lepšie riadenie nákladov na úrovni nemocníc, vyššia produktivita práce lekárov a sestier (rozumej viac ošetrených pacientov pri zachovaní personálnych nákladov), pokračovanie v optimalizácii siete nemocníc (rozumej aktívne znižovanie počtu akútnych lôžok, napr. prispôsobenie počtu lôžok v pôrodníctve klesajúcemu počtu pôrodov), väčšia podpora jednodňovej chirurgie a významná modernizácia slovenského DRG systému. 
Cieľom nie je nemocniciam peniaze „brať“. Cieľom je, aby za rastúce verejné zdroje dostal pacient viac – kratšie čakanie, dostupnejšiu liečbu a kvalitnú starostlivosť – a aby sa ďalšie peniaze nemuseli vynakladať na opakované krytie rastúcich dlhov nemocníc. 

V čase starnutia populácie bude táto otázka ešte dôležitejšia. Pracujúcich, ktorí zdravotníctvo financujú prostredníctvom daní a odvodov, ubúda. Počet (starších a krehkejších) pacientov a potreba zdravotnej a dlhodobej starostlivosti rastie. Preto už dnes potrebujeme nielen viac zdrojov, ale predovšetkým premýšľať o tom, ako za ne pacientom poskytnúť čo najväčšiu hodnotu.